ťažko stráviteľný homár

Predstavte si svet, kde nikto nemôže byť sám a každý si musí nájsť partnera. A ak si ho nenájde, zmení sa na zviera. Film gréckeho režiséra a scenáristu  Yorgosa Lanthimosa zachytáva presne takúto budúcnosť.   Ale hovoríme naozaj o budúcnosti?

Film sa začína pohľadom na ženu zabíjajúcu somára. Vonku prší, žena ide v aute a pri somároch vystúpi, vytiahne pištoľ a bez váhania jedného z nich zastrelí. Zostane ticho. Čierna obrazovka a na nej názov filmu – The Lobster. A presne táto scéna dokonale vystihuje absurdnosť a chlad toho, čo v ďalších dvoch hodinách uvidím.

Hlavná postava – David – je zároveň jedinou, ktorá má meno. Po zistení ,že ho jeho žena podviedla, ho odvádzajú do hotela, kde má presne 45 dní na to, aby si našiel partnerku. Svoj pobyt si môže predĺžiť zabíjaním ľudí  žijúcich v blízkom lese. Ak si do konca pobytu nenájde partnerku, premenia ho na zviera. V jeho prípade na homára, keďže sa tak sám rozhodol. Zvláštny výber. Ja by som napríklad chcela byť koala. 

V prvej polovice film len naberá na rýchlosti – či už opakovaným soundtrackom, alebo skákaním medzi scénami s podobnou témou. Ako príklad stačí uviesť momenty odohrávajúce sa na pódiu, kde funguje niečo ako propaganda, aby presvedčila ľudí o tom, aké úžasné je mať partnera a žitie osamote je vlastne úplne bez zmyslu. Práve to ako umelo a bez života tieto malé scénky pôsobia dokonalo ukazuje podstatu vzťahov, ktoré vidíme vo filme. A bohužiaľ nie  len tam.

Od druhej polovice sa dej presúva do iného prostredia, čo zaručene film ešte viac rozbehlo. David sa dostával do komunity ľudí, ktorých kedysi lovil, aby mohol v hoteli ostať dlhšie. Ocitá sa medzi utečencami z hotela, kde sa objavuje prvý neumelo vytvorený vzťah. A tu prichádzajú ďalšie problémy a absurdné scény. Zatiaľ čo v hoteli sa preferovalo súžitie dvoch ľudí, tu sa na výslnie dostáva samota. „A preto tancujeme len na elektronickú hudbu“, hovorí jedna z postáv. Neviem prečo, ale tento výrok ma neskutočne pobavil. Možno pre tú kritiku elektronickej hudby a jej dokonalého vystihnutia v jednej vete. 

Keď už sme pri tej hudbe, neustále sa opakujúce dve skladby ešte viac podčiarkli pocit akejsi stiesnenosti a neschopnosti vyšmyknúť sa. Soundtrack v tomto filme spravil zaujímavú atmosféru a pri tom sám o sebe nemusel byť hudobným skvostom. (A teraz si vždy pri Where the wild roses grow spomeniem na tento film. Sakra.)

Lobster je nepochybne mätúci film. Na prvý pohľad len absurdný snímok, z ktorého sa ale po trošku hlbšom uvážení stane obraz dnešnej spoločnosti.

Umelo vybudované vzťahy na základe nepodstatnej podobnosti sú jednou témou, povedala by som že dokonca aj jednou z najhlavnejších. Pôsobia stiesňujúco, môj pocit nepohodlnosti a nevoľnosti bol spôsobený práve tým, ako veľmi neskutočné a plytké boli práve spomínané vzťahy. Muž, ktorý predstiera krvácanie nosa udieraním hlavy o stôl, len aby sa mohol dať dokopy so ženou dostávajúcou pravidelné krvácania z nosa je úžasným a dokonca aj celkom vtipným príkladom  Aj by som sa smiala, keby to v podstate nebolo celé depresívne.

Ale nejde len o tú podobnosť vo vzťahoch, ale aj o akúsi nutnosť mať niekoho. Koľkokrát to počúvate pri rodinných večeriach? A už niekoho máš? Mal/a by si si niekoho nájsť, lebo zostaneš sám/sama. Dokonca aj v mojich sedemnástich rokoch sa otázka ohľadom priateľa stala niečo ako utrpenie každého rodinného stretnutia a dokonale to vystihla veta mojej mamy: „Ja by som sa skôr čudovala, že je s ňou niečo zle, keby niekoho  nemala.“ (Nie, mama, nepremenila by som sa na zviera, keby som bola sama.) 

V svete Yorgosa Lanthimosa, sú veci buď také alebo onaké. Neexistuje medzi. Žiadna bisexualita, žiadne polovičné čísla topánok. Svety v hoteli a blízkom lese sú odlišné, no v istých veciach neskutočne podobné, riadené istými pravidlami, ktorých porušenie sa trestá. A práve opisované tresty ma desili, nútili uvažovať nad tým, prečo sa vlastne človek vo filme zmení na zviera, keď vo svojej podstate je zvieraťom už predtým?

Pre mňa bol Lobster hlavne o stiesnenosti, nepohodlnosti, niečom umelom a plytkom vo vzťahoch, niečom, čo vidíme každodenne, ale neuvedomujeme si to. Je desivý, kreatívny a absurdný na povrchu, krutý k osudom postáv a neskutočne fascinujúci, občas drsne vtipný.  Pre mňa jeden z najzaujímavejších filmov, aký som tento rok videla.

Veľkú úlohu v tomto názore zohral koniec, ktorý nebudem spoilerovať, no necháva veľa otázok. A presne tak to má byť, aby vo mne niečo zanechalo dojem. Veľa myšlienok a teórii, ktoré môžu, ale nemusia, byť pravdivé. Aj napriek očakávaniu niečoho väčšieho sa pre mňa práve posledné scény stali veľmi zaujímavými.

Len tak pre zaujímavosť, Lobster bol nominovaný na Oscara za najlepší pôvodný scenár. A celkom zaslúžene. Poznámky, ktoré hádzali niektoré postavy a mrazivé vety sa mi zaryli do pamäte a asi ich tak skoro nezmažem.  

Ak ste milovníkmi zvláštnych filmov a neodsudzujete podobné filmy so slovami „to je blbosť“ tak určite odporúčam. Jasných 5/5, filmový zážitok letných prázdnin.