bez začiatku a bez konca

Samozrejme, že ste chceli. Každý z nás by najradšej vymazal bolestivú spomienku a zbavil sa jej naveky. Ale aj keby sme mohli, aj keby sme vedeli ako tvarovať našu minulosť, chytili by ste sa tej možnosti?

Koncom roku 2014 priniesli režiséri Michael a Peter Spierig do kín Predestination. 97 minútový snímok vyniká hlavne dvomi vecami: kvalitným vyrozprávaním príbehu a zápletkou.  

Príbeh ako taký bol natočený podľa poviedky Roberta A.Heinleina s názvom All You Zombies. Tá vyšla v roku 1959 a bola napísaná v roku 1958 údajne len za jeden deň. Čo však celkom zaráža je samotná myšlienka, ktorá sa hýbe niekde na hranici geniality a šialenosti, aj keď jedno nemôže fungovať bez toho druhého. V tomto prípade nám autor prestrel paradoxy, ktoré dokážu slušne zamotať s hlavou nejedného čitateľa či diváka.

Keď som pred rokom písala ročníkovú prácu na tému paradoxy, medzi moje najobľúbenejšie sa automaticky zaradili tie, ktoré sa dotýkali času. V Predestination sa stretávame s časovou slučkou, kde je každý čin  v minulosti nevyhnutný, aby sa stalo niečo ešte v staršej minulosti a naopak. Ako je napokon aj vo filme spomenuté je to ako had, ktorý si žerie svoj vlastný chvost. 

Pre nás všetko začína v strede akcie v roku 1970, keď agent na misii zastavuje bombu vyrobenú Fizzle Bomberom. Avšak hneď ako sa mu to podarí, niečo skratuje a jeho tvár zhorí. Neskôr sa pomocou zatiaľ neznámeho muža dostáva do roku 1992, kde mu doktori napravia zhorenú hlavu a on sa vydáva späť do akcie, znovu do roku 1970, aby mohol konečne nájsť a zastaviť Fizzle Bombera. Tu si zoberie identitu muža pracujúceho v bare, kde sa stretáva s človekom, ktorý mu napokon rozpovie svoj príbeh. Začínajúc zvláštnymi slovami: “Keď som bol malé dievča...“ 

Pravé umenie v Predestination sa skrýva presne v okamihoch ako je tento. Áno, začiatok bol pôsobivý, scéna pred uvedením názvu filmu sľubovala niečo akčné, lenže práve ten rozhovor v bare, prvé slová a vyjadrovanie dovtedy pre mňa neznámej postavy, ma donútilo naozaj film pozerať. A nielen pozerať, ale aj uvažovať, vnímať, myslieť a tvoriť teórie.

Samozrejme, že sa nám hrá na city, že láska nesmie chýbať ani tu a že hrá omnoho väčšiu úlohu než som čakala. Ale práve v tom je hybná sila samotného príbehu, možno preto mal taký dopad ako mal. Práve táto dejová línia pripomína, aké dôležité sú tieto časti našej – nielen osobnej – histórie. Bez jedného by nevznikalo to druhé. O uzavretí celej časovej slučky je zbytočné rozprávať teraz, to sú veci, ktoré filmu pridávajú na jeho zaujímavosti. Obrat deja tým pádom dokonale zasiahne, pretože je nepredvídateľný, nový a v niečom tak šialený až je ťažké prehltnúť to sústo, ktoré nám bolo naložené. Šokuje a necháva nás, aby sme sa s tým vysporiadali a pri tom stále pridáva nové a nové informácie. Nepustí nás preč až do poslednej scény, ba aj dlho potom je ťažké nemyslieť na film a jeho koniec. 

Sila posledných viet vo filme nie je podcenená ani v tomto prípade. A práve tie posledné kúsky z Predestination rezonujú vo mne doteraz.  

Predestination zanecháva po sebe rozlietané myšlienky, mnoho otázok a žiadne odpovede a najmä ten zvláštny pocit spokojnosti, ktorý mám vždy, keď si pozriem dobrý film.

(csfd, trailer)