prečo milujem jeseň

Mám sveter a moje voňavé periny, šalviový čaj a do pozadia hrajú Radiohead s dažďom. Sedím na svojom matraci, na najlepšom písacom mieste.

A tiež mám slová, pár myšlienok a moje unavené telo.




Bol to dlhý týždeň. Taký ten, pri ktorom sa dni zdajú nekonečne dlhé a rána hrozne studené, každý pohyb až odporne namáhavý. Mala by som si zvykať na také mesiace.

Ale spolu s týmto časom prichádzajú aj zožltnuté listy a veľké svetre, ktoré sú teplé a môžem si do nich schovať dlane. Teplý čaj, ktorý mi zahmlí okuliare a kratšie dni, studené rána plné tmy bielej ako mlieko. Veľa písania, ešte viac dažďu  vyklopkajúceho na strechy a okná v nepravidelnom rytme. Hrubé ponožky a pletené šály. Čižmy, ktoré ešte nie sú až také hrubé, ale presne akurát, aby mi nebolo ani teplo, ani zima. A ich špičky hladiace popadané lístie šuštiace pod nohami. Východy a západy slnka. Vietor rozhadzujúci moje vlasy a deti behajúce po vonku so šarkanmi. A to je len zlomok zo stovky tých krásnych vecí.

Jeseň, nech je akokoľvek depresívna, bude pre mňa naveky tým najkrajším obdobím.

Aj keď príde choroba, nádcha a boľavý krk, pomaly sa začnú skracovať dni a všetko bude umierať.

Aj vtedy budem milovať jeseň.